Veľkonočná strata
Stalo sa to minulý rok na Veľkú noc. Odchádzala som z domu preč a môj kocúrik Belo išiel za mnou. Neriešila som to. Išiel za mnou, až kým naňho nezaštekal pes. On sa rozbehol preč a ja som ho nevidela. Kedže som už nemala čas, pretože už ľudia nastupovali do autobusu, musela som si povedať, že sa vráti.
Po mojom príchode domov nebol Belo doma. Moc som to neriešila, pretože aj inokedy nebol celý deň. Kedže som bola unavená išla som si ľahnúť.
Následujúce ráno sa Belo nevrátil. Bolo mi to už divné. Jeho zvykom bolo vždy ráno chodiť do vnútra. Už som nad tým rozmýšľala. Napadali ma zlé myšlienky. Bála som sa oňho. Dlho som nečakala a išla som ho hľadať na okolí. Moje hľadanie bolo márne. Po belovi nebola žiadna stopa.
Celé dni som preplakala pri okne. V noci som trhano spávala. Veľmi mi prirástol k srdcu.
Po dvoch dňoch sa vrátil. Bola noc a on začal hlavou búchať do dverí. Otvorili sme mu a on začal ako splašený behať po kuchyni. Bol celý rád, že nás vidí. Belo však prišiel s poranením. Na druhý deň sme išli s ním ku veterinárke. Tá povedala, že sa pobil s kocúrom a že mu dá nejaké lieky, pretože mu to hnisalo. Tiež nám povedala, že ak nechceme, aby nám chodil zo zraneniami, tak ho máme dať vykastrovať. Tak sme aj urobili. Teraz sa stále drží pri nás a odvtedy nám nechodí zo zraneniami.
Uděleno: 75 bodů
